Ako som úspešne zložila kvalifikačnú skúšku na Slovensku na prvý pokus — príbeh lekárky infektologičky

Keď ste lekár s vysokoškolským vzdelaním, praxou a poslaním, ale presťahujete sa do inej krajiny — všetko začína odznova. Tak to bolo aj so mnou. Volám sa Jelizaveta Nikitina, som lekárka – infektologička. Pred niekoľkými rokmi som sa ocitla na Slovensku. Bez toho, aby som vedela, či tu zostaneme dlhodobo. Bez sebavedomia. A hlavne – bez znalosti jazyka.

Som človek, ktorému robí problém vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Bála som sa podať si prihlášku. Bála som sa začať s prípravou. Bála som sa ísť na skúšku.

Ale rozhodla som sa to skúsiť. Malými krokmi. Bez čakania na „ideálny moment“.

• Začala som sa učiť slovenčinu a pomerne rýchlo som sa dostala na úroveň B2,
• Zistila som, že nepoznám ani jeden medicínsky termín — prihlásila som sa na kurz medicínskej slovenčiny + prípravu na doplňujúcu skúšku od Med-Integro,
• Podala som prihlášku na skúšku — nikto mi ju neodmietol,
• Pripravovala som sa 3–4 hodiny denne.

Nevedela som ani názvy orgánov po slovensky. Medicínske termíny — nula.

Na kurze s lektorom som nemohla len tak „sedieť“. Nútili ma rozprávať, vyslovovať, prekonávať bariéry.

Písala som schémy, riešila testy, pozerala prednášky. Kúpila som si učebnice z internej medicíny a pediatrie v slovenčine. Každý deň som pracovala.

• Kurz medicínskej slovenčiny od Med-Integro
• Prednášky a testy na platforme
• Metóda 15-minútových učebných blokov
• Podpora a osobná disciplína

Skúšku som zložila na prvý raz. Bol to šok. Ale príjemný.

Som plnohodnotná lekárka na Slovensku. Zostáva mi už len špecializácia.

Ale to najdôležitejšie — cítim istotu. Istotu, že sa nestratím. Že sa môžem rozvíjať, zarábať a byť súčasťou tohto systému.

Nebojte sa. Nečakajte, kým „všetko bude ideálne“. Učte sa jazyk. Neodkladajte.

Každý deň odkladu je premárnená príležitosť.

Ak ste lekár a chcete prejsť cestou adaptácie — obráťte sa na Med-Integro. Tam vedia, ako pomôcť.

Dobrý deň.

Začnime prvou otázkou.
Čo bolo rozhodujúcim momentom, keď ste si uvedomili, že chcete pracovať ako lekárka práve na Slovensku?

V prvom rade toto pochopenie prišlo vtedy, keď som sa rozhodla, že tu zostanem, že som tu nie dočasne. A druhý moment — keď som videla, koľko kolegov už tu úspešne pracuje, že na tom nie je nič zložité, nič nesplniteľné. Takto prišlo to pochopenie.

Samozrejme, bolo to strašidelné, nejasné. Ja som človek, ktorý nemá rád vystupovanie z komfortnej zóny. Takže som sa bála – že to nezvládnem. Možno to ani nemá zmysel začínať, možno by som mala robiť niečo jednoduchšie.

Rozhodla som sa ísť malými krokmi. Podať prihlášku – nič strašné sa nestane. Ak odmietnu – nič sa nedeje.

Neodmietli – super. Aký je ďalší krok?

Začať sa pripravovať na skúšku. Tak sa pripravím, zopakujem si staré vedomosti. Nič hrozné.

V priebehu prípravy som sa rozhodla, že predsa len pôjdem skúsiť tú skúšku. No tak skúsim – ak to na prvýkrát nevyjde, nič sa nedeje. Mala som prestávku, bola som na materskej.

Takto – malými krokmi – som robila rozhodnutia. Nie naraz, nie veľké rozhodnutia, ale po kúskoch. Takto osobne prekonávam strach.

Znecitlivenie cieľa.

Presne tak. Znecitlivenie cieľa. Rozdelenie, rozdrobenie a znecitlivenie.

To už je psychológia.

Mimochodom, aj ja som takto robil skúšku z nemčiny.

Ja tiež. Taktiež som spravila skúšku z nemčiny.

Dobre, poďme teda ku skúške. Je jasné, že ste sa pripravovali malými krokmi. Ako presne ste sa pripravovali? Čo bolo prioritou? Čo bolo najťažšie?

Chápala som, že na to, aby som mohla ísť na skúšku, musím ovládať základný jazyk. Ešte predtým, ako som začala s medicínskou slovenčinou, som sa učila bežnú slovenčinu pre každodenný život. Dosiahla som úroveň B2 a pochopila som, že ďalej už potrebujem špecializovaný kurz. Uvedomila som si, že potrebujem pomoc, pretože som vôbec nepoznala medicínske pojmy, ktoré lekár potrebuje.

Nevedela som ani názvy orgánov po slovensky. Chápala som, že na to potrebujem materiály a odbornú pomoc. Obrátila som sa na Med-Integro a absolvovala som dvojmesačný kurz s lektorkou zameraný na medicínsku slovenčinu.

Som veľmi vďačná lektorke. Nútila ma používať medicínske termíny, nútila ma hovoriť, prekonávať jazykovú bariéru.

S kým ste sa učili?

S Danou.

Dana Dubovská? Môžeme jej poslať pozdrav.

Áno. Ďakujem veľmi pekne. Pozdravujem.
Absolvovala som dvojmesačný kurz.
Bolo tam veľké množstvo materiálov, testy, prezentácie. Veľa som si z toho odniesla — ako medicínske informácie, tak aj slovnú zásobu. Okrem toho som sa pripravovala aj sama — riešila som testy na vašej platforme.

Tieto testy mi pomáhali nielen si zapamätať správne odpovede A, B, C, ale ponárala som sa do témy aj z iného uhla pohľadu. Čo potom?

Potom som si kúpila učebnice z pediatrie a internej medicíny. Vedela som, že sa mi zídu aj v praxi. Pre mňa ako praktickú lekárku nikdy nebol problém siahnuť po odbornej literatúre. Preto som si bez problémov kúpila učebnice priamo v slovenčine.

Snažila som sa vyhýbať učeniu v rodnom jazyku, aby som sa viac ponorila do slovenčiny.

K otázkam, ktoré sú zverejnené od ZSU, som si písala krátke poznámky. V ťažších témach, ktoré som už dávno zabudla zo školy, som išla viac do hĺbky, čítala som odborné články.

Mne osobne pomáhalo kresliť si schémy. Vizuálne si veci zapamätať, postupne, krok po kroku. Paralelne s kurzom som sa pripravovala aj na ústnu časť. Koľko času mi to trvalo počas tých dvoch mesiacov? Približne 3–4 hodiny denne.

A skúšku ste zvládli na koľkýkrát?

Na prvýkrát.

Neuveriteľné!
To znamená, že ste si najskôr dorobili bežnú slovenčinu na úroveň B2, potom dva mesiace intenzívna medicínska slovenčina 3–4 hodiny denne. A skúšku ste zvládli na prvý raz. Výborne!
Čo bolo najťažšie počas tých dvoch mesiacov?

Problémy a výzvy možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín.

Prvá – domáce povinnosti, ktoré človeka zdržujú a odďaľujú učenie. To má asi každý. Veľmi mi pomohla metóda 15 minút. Učíš sa 15 minút naplno, potom 15 minút pauza. Nastavíš si budík. Čítala som, že podľa psychologických štúdií takýto systém výrazne zvyšuje efektivitu učenia. Krátke intervaly a prestávky pomáhajú neprokrastinovať.

Druhá skupina výziev – samotné medicínske témy.
Univerzitu som skončila pred viac ako 10 rokmi. Ak človek niektoré oblasti nepoužíva v praxi, je ťažké si ich vybaviť. Napríklad pôrodníctvo – s tým som nikdy v práci neprišla do kontaktu. Preto bolo náročné si to všetko znovu pripomenúť, od anatómie z prvého ročníka.

Ale dnes je veľa platforiem na internete, kde sú 3D vizualizácie, videá, animácie. Je to veľká pomoc. Keď som videla, že mám v nejakej oblasti medzeru, vrátila som sa k nej, opakovala. Niekedy som si veci nakreslila, napríklad komplikované klasifikácie.

Aspoň toľko, aby som ku každej otázke vedela povedať pár viet. Aby som nepovedala: „neviem“. Myslím si, že veta „neviem“ je pre skúšajúceho ako červená vlajka.

Samozrejme, boli otázky, ktoré sa týkali mojej predchádzajúcej praxe. Tam som vedela rozprávať dlhšie, podrobnejšie.

Ale mimochodom, keď skúšajúci vidia, že sa človek vo veci vyzná a rozpráva veľa, často ho zastavia. Neexistuje, že by jedna otázka zachránila celý skúškový výsledok.

Každá otázka je za 25 %. Keď neodpoviete na jednu, máte 75 % – to ešte prejdete. Ale jedna dobrá odpoveď nevyváži tie ostatné. Čiže treba odpovedať na každú otázku aspoň niečo.

No v zásade by som nepovedal, že som nebol pripravený a že ma niečo prekvapilo a zabránilo mi pokojne odpovedať. Vopred som sa rozprával s kolegami, ktorí tam už boli a ktorí to vedia. Teda, počul som niektoré body, ktoré by tam mohli byť.

Takže povedať, že niečo mohlo zasiahnuť. A neexistuje nič také, ako je výnimočný rozdiel. No, nejaké malé rozdiely.

Napríklad skúšky na mojej lekárskej fakulte. Tu ani študenti, ani profesori, nikto nenosí taláre. Je to nezvyčajné, pretože na našej lekárskej fakulte všetci nosili taláre. Študenti, profesori, taká uniforma. Tu nič také nie je. Ničomu to neprekáža.

Dobre, čiže z toho, čo by ste chceli vedieť vopred, ale ste to nevedeli – nič také sa na skúške neobjavilo. Ale teraz, keď už ste tým procesom prešli, je niečo, čo by podľa vás ostatní, ktorí sa ešte len chystajú na skúšku, mali určite vedieť alebo si uvedomiť? Môžete niečo poradiť?

Môžem. Je to môj osobný, subjektívny názor. Týka sa to jazyka komunikácie. Skúšajúci si všímajú jazyk. Netreba rátať s tým, že ak niečo poviem po rusky, nejako ma pochopia. Alebo po ukrajinsky – to je jedno. Na takúto situáciu nereagujú veľmi pozitívne.

Môžu to prehliadnuť, ale ak sú problémy s jazykom, môžu byť problémy aj so skúškou ako celkom. Čo odporúčam – ak si neviete spomenúť na nejaký termín po slovensky, skúšajúci a lektori často sami navrhujú: povedzte to po latinsky. Latinčina sa tu bežne používa v praxi medzi lekármi. Takže ak je to pre niekoho jednoduchšie, učte sa termíny radšej po latinsky.

Je oveľa lepšie, ak hovoríte po rusky alebo ukrajinsky. Alebo v krajnom prípade to môžete povedať po anglicky. Najmä ak ide o niektoré medzinárodné klasifikácie, aj to je v poriadku. Tu sa angličtina pomerne často používa aj v literatúre. Najmä pre niektoré
veľké klasifikácie sa to týka. Angličtina sa používa pokojne.

Samozrejme, treba sa vyhnúť používaniu rusko-ukrajinského jazyka. To znamená, že jazyk je základom.

Radšej povedať „in vino veritas, in aqua sanitas“ ako niečo po rusky.

O zdrojoch sme už trochu hovorili, ale možno si to môžeme zhrnúť a doplniť – ktoré materiály vám najviac pomohli pri príprave? Jasné, prvý krok bol výborný – úroveň B2. Na platforme boli testy – výborne. Kúpili ste si dve učebnice – super. Je ešte niečo, čo by ste odporučili?

Určite. Na platforme boli aj prednášky. Napríklad – nekupovala som si učebnice z pôrodníctva alebo chirurgie. Takže materiály z týchto oblastí som čerpala priamo z prednášok.

Témy, ktoré mi chýbali, som hľadala na internete – je tam veľa voľne dostupných prednášok napísaných po slovensky pre študentov slovenských lekárskych fakúlt: Univerzita v Košiciach, univerzita v Bratislave.

Jasné, že celý učebný text v PDF sa stiahnuť nedá, ale k jednotlivým témam som našla veľa materiálov.

Napíšem tému po slovensky do Googlu a nájdem si, čo potrebujem. Niektoré otázky sa mi nájsť nepodarilo – to boli výnimky – ale vtedy som si pomohla svojimi starými učebnicami z univerzity po rusky. S tým, že som vedela, že si to ešte budem musieť preložiť.

A teraz, keď ste už túto skúšku zvládli, ste prakticky lekárka bez atestácie – teda už len krôčik k cieľu. Ako sa teraz cítite? Zmenil sa váš pocit zo života na Slovensku? Zo seba samej?

Áno, určite sa to zmenilo. Cítim sa sebavedomejšie. Mám pocit, že sa tu nestratím. Že môžem ísť pracovať, zarábať, rozvíjať sa, ďalej sa vzdelávať a rásť v odbore. Dodalo mi to pocit, že tu už pevne stojím na nohách.

Výborne. A teraz späť k tej ceste – aké boli tie najťažšie momenty? Čo vám najviac utkvelo v pamäti ako náročné alebo bolestivé? A ako ste to zvládli?

Na Slovensku som už viac ako tri roky. Počas prvého roka, som mala veľké problémy s jazykom, pretože ten prvý rok som sa vôbec slovenčinu neučila. A veľmi rýchlo som pochopila, že je to problém – nevedieť jazyk v krajine, kde človek žije.

Prvý rok ste sa jazyk neučili. Bolo to vedomé rozhodnutie?

No... či to bolo vedomé rozhodnutie? Myslím si, že ten prvý rok bol pre všetkých taký nejasný. Možno sa čoskoro vrátime domov a jazyk už nebude potrebný. V určitom období sme dokonca s manželom uvažovali, že sa presťahujeme do úplne inej krajiny. Bola to skôr nerozhodnosť, neistota.

Potom, keď sme už získali trvalý pobyt, sme si uvedomili, že je to definitívne – zostávame tu. A prvé, čo som vtedy urobila, bolo rozhodnutie ísť sa učiť jazyk. Pretože byť v cudzej krajine bez jazyka – aj keď sa môže zdať, že tie jazyky sú si podobné – áno, sú si podobné, ale aj tak sú to dva odlišné jazyky. Keď hovoríme o ruštine a slovenčine, je to výrazný rozdiel. To je taký zaujímavý moment.

Práve teraz opakujete, počujem, ako opakujete jedného človeka, s ktorým som robil rozhovor na túto tému, ale je to to isté, hovorili sme len o podnikateľoch. To znamená, že majú zlomový bod, keď sa rozhodnú, že tu zostanú. Až potom sa začnú učiť jazyk a nejakým spôsobom začnú zapúšťať korene.

Dovtedy ešte stále myslia na návrat – možno pôjdu naspäť, možno niekam inam. To znamená, že do tej chvíle sa nič nedeje. A u niektorých ľudí sa toto obdobie pretiahne na desať rokov.

Môj manžel je podnikateľ. A presne – ten moment neistoty bol aj u nás. Ale keď podnikateľ prvýkrát zaplatí dane, tak si uvedomí, že odtiaľto už asi neodíde.

Dobre, ešte jedna otázka o... Teraz niečo, čo sa mi obzvlášť páči.
Napríklad v slovenskom zdravotníctve, medzi kolegami, ak ste už mali nejaký kontakt, spoluprácu? Čo by ste vyzdvihli?

Zatiaľ som v slovenskom zdravotníctve nepracovala. Môžem hovoriť len z pohľadu pacienta a sprostredkovať skúsenosti kolegov. Ale čo mi padlo do oka – vysoká miera elektronizácie. Každý lekár používa počítač – e-recepty, elektronická dokumentácia, zdravotné karty.

To je naozaj veľké plus systému. Niečo, čo nám možno chýbalo. Na Ukrajine to fungovalo len v niektorých súkromných klinikách. V štátnom sektore boli stále papierové záznamy, recepty na papieri. Tu je to iné.

Čo sa týka kolegov – sú veľmi pokojní, uvoľnení. Nevidno na nich taký stres ako u nás. U nás sa pracuje pod neustálym tlakom. Mala som pocit, že lekár je vždy ten, kto je zodpovedný za všetko a stále má byť pripravený na kritiku. Tu sa mi zdá, že je lekár lepšie chránený zákonom a preto je práca uvoľnenejšia, menej stresujúca.

To je veľké plus. Kolegovia sú pokojní, robia svoju prácu s radosťou.

A teraz už ku koncu – je niečo, čo by ste dnes odkázali tej verzii seba, ktorá ešte len začínala s integráciou na Slovensku? Jednu-dve vety, ktoré by vám pomohli?

Jednoznačne – učiť sa jazyk skôr. A čo sa týka skúšky – dlho som váhala. Človek bez sebadôvery si stále hovorí: čo ak to nevyjde. Mala som začať skôr. A určite by to vyšlo aj tak. Nemusela som toľko váhať.

Čím skôr to „nevyjde“, tým skôr to „vyjde“?

Presne tak. Každý mesiac sem prichádzajú ďalší a ďalší konkurenti – najmä ak ide o prácu. Na začiatku ich bolo menej. Začať skôr – to je rada pre mňa samú na začiatku.

A čo by ste odkázali tým, ktorí sem len prišli alebo ešte len zvažujú prísť?

Odporúčam v prvom rade sústrediť sa na jazyk. Nemyslite si, že jazyk je podobný a môžete ho odložiť nabok. Nie. Naopak – jazyk je základ. Keď sa mu budete venovať hneď, celý proces adaptácie bude jednoduchší – aj hľadanie práce, aj nostrifikácia, aj skúška.

Celý systém je tu jednoduchší ako v niektorých iných krajinách EÚ – podľa toho, čo som počula od kolegov z Česka. Na Slovensku je ten proces ľahší. Nehovoriac o Nemecku. Takže je to významný dôvod, prečo si vybrať práve Slovensko.

Sústrediť sa na jazyk a ísť do toho.

Veľmi stručné. Veľmi úprimné. Ďakujeme za vaše odpovede. Ďakujeme, že ste sa podelili o svoj príbeh. Nie každý s tým súhlasí, nie každý chce, aby jeho príbeh zaznel.
Momentálne je to váš osobný úspech. Ale zároveň je to aj signál pre tých, ktorí váhajú. Mnohí dnes nepracujú vo svojej profesii len zo strachu – robia v sklade alebo upratujú.

Váš príbeh je pre nich dôkaz, že všetko je možné. Prosím, nebojte sa.

Sebavedomie však musí byť podložené úsilím. Nestačí prísť na skúšku a dúfať, že sa pošťastí. Väčšinou to tak nefunguje.

Treba si vyhradiť čas na prípravu. Áno, určitá časť úspechu je aj o šťastí – môžete vytiahnuť veľmi ťažkú otázku a neuspejete, hoci ste sa pripravovali pol roka. Ľudský faktor hrá rolu – skúšajúci sú unavení, sedia tam celý deň, musia počúvať našu slovenčinu s prízvukom.

Treba s tým rátať.

Ale rovnako tak sa vám môže pošťastiť. Môžete dostať ľahší lístok, porota bude priaznivo naladená, zapôsobíte na nich – a všetko pôjde dobre.

Preto určite odporúčam – choďte si to aspoň vyskúšať. Pozrieť sa, ako to prebieha, kde to prebieha. Chápem, že pre mnohých je to aj otázka peňazí – jedna skúška stojí 500 eur. Nie je to málo. Ale aj keď to nevyjde na prvýkrát – budete vedieť, čo vás čaká. Ako sa pripraviť, čo zlepšiť, ako sa správať a čomu sa vyhnúť.

Aj negatívna skúsenosť je skúsenosť.